Jdi na obsah Jdi na menu
 


 

V zimě roku 1904 měl Gas Miers sen a to změnilo všecko. Na přelomě storoků odmítl Londýn poskytnout jediný tým do první divize, takže Miers našel místo pre atletický a fotbalový stadión, který sa chystal prestavat, ale dostal lukrativní nabídku na Stamfordský most, který chcel odpredat. Frederic Parker, futbalový nadšenec, sa ho snažil odradiť, ale povedal mu, že len márni čas. Ale potom bez varovania kúsol Miersov pes Parkera do nohy a ten bol veľmi prekvapený. To kúsnutie si načasoval, budem veriť tvojmu úsudku, povedal Parker. Okolie Stamford Bridge ožilo a vďaka tomu, že to bolo veľmi blízko do centra Londýna, bolo to i dobré miesto na futbal. Nie, že by Chelsea bola jeho zámer, ale neďaleký Fulham sa odmietal nasťahovať, tak sa Miers rozhodol vytvoriť tým pre štadión a nie opačne.

 

Prvý hráč a manažér, ktorý bol menovaný, sa volal John Weit Robidson, a tak podpísali zmluvu. Mali sme meno, ihrisko, hráčov, ale nemali sme proti komu hrať. Južná liga nebola moc vľúdna k týmto nováčikom, ale my sme neohrozene kráčali vpred a vtedy nás futbalová liga zvolila do druhej divízie. Parker sa ukázal ako dobrý vyjednávač, pretože sme sa dostali do ligy bez kopnutia do lopty. A prvý zápas sa konal v septembri 1905, kde sme vyhrali 1:0 Stoke Fortom. Za dva roky sme sa dostali do prvej divízie a ľudia sa tešili a hrnuli sa na hviezdne mená. Náš prvý brankár bol Voly Faty Volk. Jorg Getling Gan Hildosn bol prví z rady útočníkov, ktorých ľudia uctievali a jeho veterník je stále symbolom štadióna.

 

Jimmy Viendricht a Wilian Haward s ním vytvorili anglické trio medzinárodných útočníkov.

 

S takouto silou bolo časté, že prišlo i 50 000 ľudí, a tak prišla prvá svetová vojna a vrhla na nás temný mrak. Ale v roku 1915 sa Chelsea dostala do finále o pohár. Zišli sa na Old Trafford a prišlo i veľa vojakov a vďaka tomu sa toto finále menuje Hakky finále, ale prehrali sme 3:0. Miers mal víziu. Keď sme vyhrali tri poháre, tak sme nemohli toto vyhrať. To bolo pred otvorením štadiónu vo Wembley. Vojna skončila, ale prišli ekonomické problémy a Londýn sa chcel baviť. Počet divákov stúpal už v roku 1935 na zápas Chelsea vs. Arsenal 82 905 ľudí. To bola najvyššia známa účasť. Pred zápasom s Arsenalom bol na mužstvo kládnutý veľký tlak, tak sme kúpili troch útočníkov. Alex Scheine a Jackson boli hviezdy, ale nikto nežiaril tak ako Hiu Galagar, futbalová ikona tej doby. Očakávanie publika bolo vysoké, ale to čo nasledovalo bolo obrovské sklamanie, futbalový pohár v roku 1932 trochu rozžiaril davy, ale i keď Galagar dal gól, Chelsea prehrala vo finále s Newcastlom. V tejto sezóne sme skončili 18 z 22 tímov. Keď prišla 2. svetová vojna futbal sa rozdelil na dve regionálne súťaže. Chelsea porazila Milvol na štadióne vo Wembley 2:0. Ale za podpory 7 hosťujúcich hráčov. Štadión prežil bombardovanie a len 6 mesiacov od víťazstva sa na ňom konala ďalšia udalosť Dynamo Day. 100 000 ľudí sa prišlo pozrieť na remízu 3:3. Obdobia 60-tych rokov sú spojené s pôsobením manažéra Tommyho Dochertyho a mnohými tesnými prehrami, ktoré The Blues stáli trofeje. Z mnohých pokusov, či už v domácej súťaži , alebo v pohároch sa im podarilo zvíťaziť len vo finále Leauge Cupu v sezóne 1964/1965. Na začiatku ďaľšej dekády prišiel po výhre nad Leedsom United zisk pohára Fa. Chelsea si tak konečne mohla zmerať sily s európskymi konkurentmi a táto konfrontácia pre ňu dopadla fantasticky.

 

V nasledujúcej sezóne totiž v opakovanom finále PVP v Aténach porazila Real Madrid. Neskôr nastali v klube finančné ťažkosti, ktoré sa skončili predajom najlepších hráčov a dokonca zostupom do nižšej súťaže. Akoby problémov nebolo dosť, k slovu sa stále častejšie dostávali výtržnícke skupiny hlásiace sa ku klubu. Neskôr Chelsea za symbolickú libru odkúpil Ken Bates, no ani to nezabránilo prechodu štadiónu Stamford Bridge do cudzích rúk.

 

V roku 1983 dal nový manažér John Neal s použitím minimálnych finančných prostriedkov dokopy perspektívny tím, s ktorým sa mu v roku 1983 znovu podarilo postúpiť do najvyššej súťaže. Po elitu sa podarilo klub stabilizovať a Bates dokonca získal od veriteľov späť aj vlastnícke práva na štadión. V novej Premier Leauge sa Chelsea veľmi nedarilo a jediným úspechom prvej polovice 90-tych rokov bolo finále Anglického pohára.

 

V roku 1996 sa hrajúcim manažérom stal Ruud Gullit a dotiahol do Londýna napríklad Gianfranca Zolu, či Gianlucu Vialliho, ktorý sa neskôr takisto stal trénerom mužstva. Na Fulham Road postupne prichádzali také hviezdy ako Deschamps, Desailly, Leboef, Le Saux, Babayro či Poyet. Už na konci minulého milénia sa tak Chelsea stala priekopníkom v angažovaní legionárov a bolo mnoho zápasov, keď za ňu nenastúpil ani jeden Angličan. V roku 1998 Blues získali znovu PVP a dokonca vyhrali aj boj o európsky Superpohár. Claudio Ranieri, ktorý nahradil na poste manažéra Vialliho, s mužstvom získal Fa Cup, no čo bolo pre budúcnosť kvôli prísunu ruského kapitálu dôležitejšie, kvalifikoval sa s ním v roku 2003 opäť do Ligy Majstrov. V nasledujúcej sezóne sa mu napriek slušnému posilneniu kádra vďaka peniazom ruského miliardára Abramoviča nepodarilo vyhrať Premier Leauge, a tak ho nahradil José Mourinho.

 

Víťaz Ligy Majstrov s Fc Porto si vytypoval svojich hráčov, mužstvo naučil vyhrávať a tak sa v rokoch 2005 a 2006 mohli na západe Londýna tešiť z titulu majstra krajiny. V prvých dvoch sezónach šlo všetko ako po masle a zdalo sa, že Chelsea nemôže za jej cieľom, teda byť najlepším a najpopulárnejším klubom na svete, nič zastaviť. Lenže ruský oligarcha sa nechcel zmieriť s rolou financovateľa a rozhodol sa Portugalcovi nanútiť hviezdy Ballacka a Ševčenka, o ktoré jednoducho nestál, no čo bolo dôležitejšie, nehodili sa mu do hernej koncepcie. V klube nastal rozkol medzi dvoma najdôležitejšími mužmi.

 

V minulej sezóne titul znova získal Manchester United, no zdalo sa, že pozíciou podľa mnohých arogantného južana to neotriaslo. Na začiatku ročníka však prišli nie príliš presvedčivé výsledky a Mourinho dostal padáka. Nahradil ho Avram Grant a po nevydarenej premiére proti Man.Utd a domácej bezgólovej remíze s Fulhamom sa jeden z najpopulárnejších celkov v Británii dostal do formy. Odchod Josého Mourinha mnohých šokoval. Jeho verní v hráčskej šatni, či už to je Frank Lampard, John Terry, alebo Didier Drogba museli ukázať, aký hlboký je ich vzťah ku klubu, vďaka ktorému sa z nich stali ikony svetového futbalu. A títo hráči to vzali za správny koniec keď sa dostali do dvoch finále a v Premier Leauge skončili na druhom mieste tesne za Man.Utd.

 

Avšak ani v jednej súťaži neskončili prvý a tak to stálo trénera Avrama Granta miesto. Na post trénera nastúpil Luiz Felipe Scolari a viac ako 4 milióny verných fanúšikov The Blues bude zvedavých, ako sa bude dariť tomuto Brazílčanovi.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář